Razenie
V starších časoch sa bane razili ručne (takto vyrazené chodby sa nazývajú kresanice), čo bola pomalá práca. Rýchlosť razenia sa s narastajúcou dĺžkou štôlne dokonca znižovala (najmä pre nedostatočné vetranie a stiesnené priestory). Štôlňa sa nerazila rovno ako tunel, ale kľukato – sledovala pukliny s mäkšou horninou a ak sa dalo, rudonosnú žilu. Odhaduje sa, že keď bol rok úspešný, vyrazilo sa aj 15 metrov štôlne. Na druhej strane, ak sa nedarilo, mohlo to byť aj menej ako päť metrov a v pohnutých časoch vojen, vzbúr či za epidémií sa práce na dlhé roky dokonca úplne prerušili. Banícka poučka hovorí, že čím má chodba menší prierez, tým je staršia. Niekdajšie bane sa ani zďaleka nepodobali tým dnešným priestranným. Baníci pracovali iba s najjednoduchšími nástrojmi – kladivom a želiezkom – vo veľmi tesnom priestore, často kľačiac či kvočiac, v nevetranom prostredí a pri biednom osvetlení. V súčasnosti sa na razenie chodieb v bani používajú rôzne raziace stroje.
Rozpojovanie hornín
V praveku sa na rozpojovanie hornín používali nástroje z kostí, parohov zvierat a opracované kamene – pazúrik. Medzníkom vo vývoji pracovných nástrojov sa stalo spracovanie kovov a jeho použitie pri ich výrobe. Kamenný pästný klin nahradil železný klin – želiezko. V 12. storočí je známe používanie želiezka, kladivka a iných nástrojov. Fyzicky náročnú prácu uľahčilo použitie čierneho pušného prachu, ktorý sa dovtedy používal na vojenské účely. Prvýkrát na svete bol použitý v baníctve pri rozpojovaní horniny v Hornej Bieber štôlni na Štiavnických Baniach (Piarg). V 19. storočí sa začali používať v baníctve na rozpojovanie hornín rôzne strojné vŕtacie zariadenia. Stroje sa upevňovali do stojanov a vŕtalo sa oceľovými vrtákmi s rôznym zakončením.
Doprava
Preprava ľudí a materiálu. Vo vertikálnej osobnej doprave sa používali predovšetkým rôzne typy rebríkov. Materiál sa vynášal vo vedrách, okovoch a v kožených taškách (bohatá ruda) a vyťahoval sa pomocou vrátkov a gápľov. V podzemí sa materiál prenášal v menších množstvách v korýtkach, rôznych košoch, ktoré sa vyťahovali pomocou povrazu. S nárastom množstva vyťaženej rudy sa musela prispôsobiť aj doprava týchto materiálov a vznikajú rôzne fúriky, rôzne typy vozíkov, ktoré jazdili po drevených dráhach. Od začiatku 19.storočia sa používajú železné koľajnice. Prvá podzemná konská železnica sa zriadila v rokoch 1825-28 v Svätotrojičnej dedičnej štôlni v Banskej Štiavnici.
