Ľubietová a jej okolie bolo osídlené už v najstarších dobách, čomu nasvedčujú archeologické nálezy z prehistorickej doby. Osídlenci, ktorí sa v Ľubietovej natrvalo usadili boli Slovania. Slovania sa zaoberali predovšetkým poľnohospodárstvom a remeslami, no od zvyškov pozostalých národov sa pravdepodobne oboznámili aj s ťažbou a spracovaním rúd. Hlbinnú ťažbu Slovania nepoznali a rudu ťažili povrchovým spôsobom - kopali jamy.
O Ľubietovej až do jej povýšenia na mesto, niet v listinách žiadnej zmienky. Rok udelenia mestských výsad je tak zároveň aj rokom prvej historickej zmienky.
Mestské výsady udelil Ľubietovej kráľ Ľudovít Veľký roku 1379. V nasledujúcich rokoch získava Ľubietová ďalšie výsady a rýchlo sa rozvíjala.
V minulosti sa v okolí Ľubietovej ťažilo zlato, medené a železné rudy.
Najväčšiu slávu jej v minulosti priniesla ťažba a spracovanie medených rúd. Do roku 1564 sa vo vlastníctve baní striedali ľubietovskí a banskobystrickí podnikatelia, potom prebrala správu nad baňami banská komora. Roku 1610 prebrala bane do vlastných rúk Ľubietová.
Nová významná etapa ľubietovského mediarstva sa začína roku 1642. Jedine ľubietovská meď po vyčíslení mala takú kvalitu, že sa hodila na výrobu mosadze, ktorá bola výhodnejšia, ako obchod s meďou. Od roku 1700 sa medená ruda ťaží už len sporadicky a posledná zmienka o ťažbe medenej rudy je z roku 1872. Po úpadku mediarstva si mesto našlo čiastočnú náhradu v ťažbe a spracovaní železnej rudy. Významným medzníkom vo vývoji ľubietovského železiarstva bol rok 1692, kedy tu bola postavená prvá vysoká pec v Uhorsku. Podľa niektorých archívnych prameňov boli v Ľubietovskej Maši uliate súčiastky na prvý parný stroj postavený roku 1722 v Novej Bani, ktorý slúžil na čerpanie vody z baní.
