KURÁTOR: NORO LACKO
TRVANIE VÝSTAVY: 3. 6. – 29. 10. 2023
VERNISÁŽ: 2. 6. 2023, 18:00
PARTNERI: BANSKOBYSTRICKÝ SAMOSPRÁVNY KRAJ, CHATEAU TOPOĽČIANKY
Tvorba slovenského multimediálneho umelca Mareka Kvetana (nar. 1976, Bratislava), absolventa a v súčasnosti aj pedagóga Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave, v priebehu jeho vyše dvadsaťročného pôsobenia v prostredí slovenského, či – konštatujúc bez akejkoľvek nadsázky – európskeho vizuálneho umenia, prechádzala výraznými premenami. Pôvodné východiská, ktoré spočívali v subtilite dematerializujúcich digitálnych médií a manipulovaných digitálnych tlačiach, sa transformovali na absurdné, ironické, hlučné a hlavne robustné trojrozmerné objektovo-sochárske inštalácie. Kvetanove novšie diela hryzavo komentujú masmediálny hurhaj instantných surogátov mediálnych pseudorealít, ktoré rafinujú životný svet našich dní, ale aj klasické etické a neklasické estetické hriechy, ako sú luxus a nevkus.
V prácach, ktoré vznikli v poslednom období sa nám Marek Kvetan predstavuje v pomerne temnejšej a vážnejšej tónine. Jemné, racionálne vypočítavé zneváženie, ale i odľahčenie iróniou je tu nahradené sofistikovaným pletencom významových odkazov. Hlasný hluk vystriedalo kontemplatívne stíšenie atmosféry, opierajúce sa o redukciu farebnosti, svetelnosti, alebo tvarov. Konečnú neznesiteľnosť pointy vtipu hraničiacu s výsmechom toho, čo je tu a teraz, nahradila otvorenosť položenej otázky, či skôr výzva k otázkam, spytovaniu možnej budúcnosti a preverovaniu známych aj skrytých verzií minulosti.
Vo vešteckej premenlivosti, ktorou výtvarné myslenie Mareka Kvetana prechádza, je ale stále možné identifikovať niekoľko spoločných menovateľov. V prvom rade je to dôvera v tie podoby výtvarného umenia, ktoré v sebe snúbia post-konceptuálne hry rozumu, post-produktovú záľubu v nachádzaní i citovaní, parafrázovaní i pretváraní už hotových objektov naturálneho či artificiálneho sveta, a striktný, nie celkom všedný, dôraz na precíznu remeselnú, technologicky dôslednú realizáciu diela. To by mohli byť základné komponenty substrátu, z ktorého sú následne hnetené riasené významové vrstvy a vrstvenia Kvetanových výtvarných prác.
Pre aktuálnu výstavu, skomponovanú z výberu posledných prác Mareka Kvetana, sme zvolili názov Petrus – kameň, skala, skalný, či kamenný – mysliac pritom celkom sekulárne, v nenáboženskom duchu, na biblické verše Matúšovho evanjelia (16, 18): „Ty si Peter a na tejto skale postavím..." a pýtajúc sa, čo bolo, čo je, čo bude, alebo by mohlo byť tou skalou, na ktorej stojí, bude stáť, alebo by mohlo stáť nejaké spoločenstvo, nejaká civilizácia, nejaká ľudská obec. Ale mysleli sme aj na petrifikáciu, skamenenie, fosilizáciu života a živého, ktorú je možné vnímať rovnako ako milosrdný proces uchovávania, zachovávania stôp a pamäte, tak aj ako nemilosrdné retardujúce ustrnutie, zastavenie života, tuposť myslenia. Doslovnosť aj metaforickosť odkazov ku kameňu a skameneniu je jedným z možných jednotiacich prvkov kolekcie vystavených prác.
Monumentálne priamočiary súbor šiestich kameňov usadených na stoličkách s názvom Cornerstone (2020) je výtvarnou esejou o valéroch a záhyboch vzájomných vzťahov nerastného sveta a ľudskej histórie. Sochárske, tvarovo redukované parafrázy, či skôr sochárske destilácie morfológie rozličných, ale konkrétnych hornín, nerastov a minerálov stredoeurópskej a hlavne československej histórie (jáchymovský smolinec, štiavnický kryštál, všeobecný poľný kameň, čierne uhlie, meteorit, bludný balvan), sú zároveň základnými kameňmi civilizácie, uhoľnými, či klinovými kameňmi držiacimi stavbu pokope, kameňmi úrazu ovplyvňujúcimi globálne civilizácie aj individuálne ľudské osudy. Sú ťažené, ale sú aj tiažou, ťarchou, ktorú je potrebné niesť. Stolička bola vo výtvarnom umení odkazom na prítomnosť človeka, na jeho sociálny status, postavenie, spoločenskú rolu. Prázdna stolička označovala deficitnú podobu jeho neprítomnosti alebo traumatizujúcu podobu neľudského sveta, sveta, ktorý stratil ľudský rozmer. Stoličky súboru Cornerstone sú nájdenými predmetmi, ktoré pochádzajú z konkrétnych lokalít ľudskej histórie, tak ako kamene, ktoré na nich trónia, pochádzajú z konkrétnych lokalít geologického času a priestoru. Čo všetko rozpráva stolička z väzenskej nemocnice v Jáchymove? A pamätníkom akého príbehu je stolička zo štiavnického baníckeho domu z prelomu 17. a 18. storočia, označujúceho úpadok dopytu po štiavnickom striebre a následnú degradáciu celého regiónu?
S petrifikáciou a tvorbou fosílii pre najbližšiu možnú budúcnosť (ak ešte nejaká bude), ale aj so vzťahom ľudskej telesnosti a minerálneho sveta, sa pohráva voľný diptych Datastorage 20.21 (2020/2021) a Databox 2.0 (2020/2021). Vznikal ako procesuálne, takmer kontemplatívne dielo, každodenná rehoľa výtvarníka, ktorý počas prísne karanténneho covidového roku uchovával a následne sádrou odlieval objemy všetkých obalov ním skonzumovaných potravín. V pandemickej dobe, fyzického ohrozenia, strachu z možnej nákazy, sa z inak bežných banálnych každodenne alimentačných úkonov, ako sú prijímanie potravy, prijímanie tekutín a hlavne dýchanie stalo ťaživé paranoické dobrodružstvo. A potom tu boli obaly, hromadiace sa obaly, hory hromadiacich sa obalov. Inštalovali sme ich do podoby fantazmagorického mesta, urbánnej krajiny, s kruhovým pôdorysom, mesta ako produktu ľudského telesného a duchovného metabolizmu, mesta ako zdroja a mesta ako pozostatku (Datastorage 20.21) a do podoby ktorá v sebe spája prvky regálu, laboratórnej skrine aj múzejného depozitára, ako vystavenie kolekcie fosílií chemického tela (Databox 2.0).
TEXT: NORO LACKO
FOTO: MAREK KVETAN
Fotogaléria
