AUTOR: JAROSLAV KYŠA
NÁZOV VÝSTAVY: OKRAJ VÍRU
HOSTKA A HOSTIA VÝSTAVY: KATARÍNA BAJKAYOVÁ, ANTON ČIERNY, JAKUB JUHÁS, ERIK VILÍM
TRVANIE VÝSTAVY: 11. 11. 2023 – 28. 4. 2024 - Výstava ukončená zo strany autora 21.2.2024
VERNISÁŽ: 10. 11. 2023, 18:00
MIESTNOSŤ: VEĽKÁ SÁLA
PARTNERI: VŠVU, NADÁCIA NOVUM, LITA, CHATEAU TOPOĽČIANKY
TEXT: ERIK VILÍM
Keď v dávnej minulosti Aristoteles predložil svoju definíciu času, bola to, prirodzene, definícia zviazaná s nami – ľudskými bytosťami. Hlavným motívom bola premenlivosť – jeho čas sa odohrával v našej zmyslovej skúsenosti a jeho hlavnou aktérkou bola zmena (svetlo a tma). Tento koncept času rozdelený na minulosť, prítomnosť a budúcnosť formoval európsku spoločnosť, aby sa nakoniec do jeho opozície postavila moderná fyzika. Bol však tento čas aj pred Aristotelom? Čo s tým zvláštnym časom predtým, než ho naše myslenie popísalo, zmeralo a určilo mu základné kategórie? Kto sú jeho „pred-aristetolovskí aktéri“, svedkovia a pisatelia dejín hlbšej histórie Zeme?
Čas ukotvený predtým, než sme mu vtlačili naše filozofické kontúry či matematické vzorce, sa nám ukazuje, paradoxne, najzreteľnejšie v tme, na mieste, od ktorého máme tendenciu sa odkláňať, vnímať ho negatívne – v podzemí. Pred miliónmi rokov to bolo práve podzemie, ktoré formovalo vznik podmienok pre všetky súčasné bytosti. Zemské tektonické vrstvy hlboko pod povrchom v sebe nesú záznamy období, kedy slová ako minulosť, prítomnosť a budúcnosť nepokrývali skutočnosť. Tento čas, o ktorom vieme stále len veľmi málo, je hlbokým časom, pomalým, pre ľudské zmysly takmer nepozorovateľným.
Z perspektívy hlbokého času sa ľudská prítomnosť ukazuje ako krátky záblesk – veľké dejiny dobývania a podriaďovania si prírody sú len náhlym škrtnutím zápalky. Nahliadnuť na túto „malosť“ ľudstva je akt spojený s pokorou. Geologické vrstvy pod povrchom sú záznamom aj súčasnosti v podloží Zeme, ktorý má stále nevyčerpané možnosti vedeckého čítania. Jednými z týchto „záznamov“ sú napríklad bane.
Banícka kultúra rozvíjajúca sa najmä v 18. a 19. storočí predstavovala kľúčového hráča západnej modernity – veľkého príbehu pokroku, ktorý akcelerovala priemyselná revolúcia. Prírodné minerály, ťažké kovy a fosílie uložené v tele Gaie sú s ním úzko previazané. Bane, ako umelo vytvorené diery do sveta pod povrchom, boli vždy spájané s niečím cudzím, podobne ako jaskyne, asociovali špinu, smrteľnosť, ale aj ťažkú prácu. Je napokon veľmi mylné vidieť v nich len „neživú“ prírodu – bane, ktoré stratili pre človeka účel, žijú vlastným životom. Z pohľadu hlbokého času sa totiž minerály a kamene ohýbajú, vrstvia a tečú ako láva. V opustených baniach preberajú pomaly kontrolu, vytvárajú vlastné systémy bez prítomnosti človeka a píšu svoje malé histórie Zeme.
Kto sú to teda títo aktéri hlbokých dejín Zeme? Na výstave Okraj víru Jaroslava Kyšu a jeho hostí a hostky sa ako nemí rozprávači hlásia o slovo napríklad čižmy Pavla Hericha, speleológa a environmentalistu, v ktorých objavil mnohé dovtedy neznáme priestory jaskyne Štefanová; vápencové sedimenty na zábradlí, ktoré umožňovalo bezpečný vstup ľudským telám do nehostinných miest v podzemných jaskyniach; kvapka ropy rozpínajúca sa priezračnej vode; prichádzajúce a odchádzajúce svetlo v jaskyni Okno v Demänovskej doline; popol hnedého uhlia na odkalisku Chalmová pochádzajúci z elektrárne Nováky či objekty uhlia. Poeticky a súčasne sterilne sa stávajú vizuálnymi nástrojmi ako nanovo premyslieť náš vzťah k mimo-ľudským sféram, k planetárnej histórií mimo tradičnú antropocentrickú perspektívu.
Jaroslav Kyša (*1981) žije a tvorí v Bratislave. Študoval v Ateliéri slobodnej kreativity 3D na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach a v Ateliéri priestorových komunikácií + na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, kde v súčasnosti pôsobí na Katedre intermédií ako asistent. Absolvoval rezidencie v New Yorku (ISCP, Brooklyn Langer Residency), Lipsku (Halle 14) či Slovinsku (CELEIA). V roku 2011 sa stal laureátom Szpilman Award, v roku 2017 vyhral hlavnú cenu Nadácie NOVUM a dvakrát bol finalistom Ceny Oskára Čepana (2004, 2014). Jeho diela sú súčasťou súkromných zbierok, zbierky Východoslovenskej galérie v Košiciach a Považskej galérie v Žiline. Autor je zastupovaný Zahorian & Van Espen Gallery.
Katarína Bajkayová (*1994) je absolventka magisterského štúdia na Fakulte umení Technickej univerzity v Košiciach, kde je v súčasnosti doktorandkou. Venuje sa predovšetkým tvorbe priestorových inštalácií, pričom využíva keramiku v kombinácii s inými materiálmi. V súčasnosti sa zaujíma najmä o témy sociálnych vzťahov, bývania a erotiky, ktoré skúma v kontextoch prírodných vied, architektúry a literatúry.
Anton Čierny (*1963) je absolventom Ateliéru slobodnej kreativity Juraja Bartusza Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave z roku 1991. V roku 1992 mu bola udelená Absolventská cena Martina Benku. V roku 1997 sa stal víťazom ceny Mladý výtvarník roka (v súčasnosti Cena Oskára Čepana) a absolvoval tvorivý pobyt v Headlands Center for the Arts v Sausalito, USA. V roku 1999 nastúpil do vedenia Ateliéru priestorových komunikácií na Katedre sochárstva VŠVU v Bratislave, neskôr sa stal jej vedúcim. V roku 2004 získal titul docent a bol nominovaný na cenu Orange Award výstavy Giants – European Conversation Pieces, The Hague Sculpture, Holandsko. V 2008 pôsobil ako Hosťujúci profesor na Akadémii Výtvarných umění v Prahe v Šalounovom ateliéri. V roku 2007 spoluzakladal Katedru intermédií, viedol ju do roku 2016 a v súčasnosti na nej pôsobí ako vedúci Ateliéru priestorových komunikácií+ video. V roku 2014 získal titul profesor. Okrem pedagogickej a výtvarnej činnosti sa venuje kurátorstvu, organizovaniu výstav. V roku 2017 viedol Centrum Arzenal Ciachovňa v Žiline. Je kurátorom platformy na prezentáciu pohyblivého obrazu VideoKocka. Pracuje ako dramaturg a odborný poradca pre Galériu Schemnitz v Banskej Štiavnici. Založil rezidenciu pre vizuálnych umelcov a literátov na Hrade Uhrovec. Žije a tvorí v Rosine pri Žiline a v Bratislave.
Jakub Juhás (*1990) je kurátor v bratislavskom kultúrnom priestore LOM, ktorý sa zameriava na súčasné podoby zvukového umenia a akustickej ekológie. Vedie experimentálne hudobné vydavateľstvo mappa. Medzi aktivity vydavateľstva spadá tiež kurátorovanie koncertov, inštalácií, rezidencií a workshopov. Knižne debutoval v roku 2016 prózou Novoročný výstup na Jaseninu, s ktorou sa dostal do desiatky ceny Anasoft litera a získal za ňu Cenu Jána Johanidesa pre mladého autora. Texty o zvukovom umení publikoval v rôznych kultúrnych a hudobných magazínoch. V pražskom vydavateľstve Rubato vyšla aj jeho druhá kniha s názvom PS, s ktorou sa opätovne ocitol v desiatke ceny Anasoft litera.
Erik Vilím (*1990) je estetik, kurátor, kritik a kultúrny pracovník. V rokoch 2017 až 2019 absolvoval doktorandské štúdium na Ústave literárnej a umeleckej komunikácie na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre. Jeho záverečná práca niesla názov Meditatívnosť výrazu vo vizuálnom umení. Už počas štúdia začal pripravovať mnoho samostatných a skupinových výstav a súčasne pracoval ako asistent v galérii Zahorian & Van Espen. Pravidelne publikuje v odborných periodikách a online platformách. Je členom slovenskej sekcie AICA. Absolvoval niekoľko rezidenčných pobytov. Medzi rokmi 2019 a 2022 pôsobil ako manažér edičných projektov v Kunsthalle Bratislava. V rokoch 2022 a 2023 pracoval ako projektový manažér na Inštitúte kultúrnej politiky Ministerstva kultúry SR, kde bol súčasne členom prípravného tímu Stratégie kultúry a kreatívneho priemyslu SR 2030. Žije a pracuje v Bratislave.
Fotogaléria
