Kurátorka: Mária Janušová
Realizačný tím výstavy: Silvia Herianová, Katarína Jankechová, Miloš Janovský,
Božena Výbochová
Preklad: Silvia Herianová
Titulky: Kerem Basaran, Mária Janušová
Trvanie výstavy: 18.12.2021 – 4.12.2022
Miesto konania: Štukovka, Galéria Jozefa Kollára, Nám. Sv. Trojice 8, Banská Štiavnica
Organizátor výstavy: Slovenské banské múzeum, Banská Štiavnica
Je nám cťou, že v Galérii Jozefa Kollára môžeme vystavovať slávne video-dielo Nové Slnko (2017) od súčasnej vizuálnej umelkyne Agnieszky Polskej. Vyše 12-minútová digitálna animácia bola prezentovaná v mnohých renomovaných svetových galériách. Vďaka finančnej podpore Goetheho inštitútu môže dielo osobne zažiť banskoštiavnické, ako aj slovenské publikum, keďže sa na Slovensku predstavuje vôbec po prvýkrát. Naša nesmierna vďačnosť patrí autorke za prejavenú dôveru a Goethemu inštitútu za podporu. Vďaka nim sa dielo A. Polskej vystavuje práve u nás! Uvedený film so silným ekologickým posolstvom navyše výborne zapadá do zelenej stratégie našej inštitúcie. Veríme, že aj prostredníctvom výstav kvalitného súčasného umenia budeme verejnosť motivovať k intenzívnejšej ochrane klímy.
Dielo Nové Slnko pôvodne vzniklo ako súčasť video-diptychu, fungujúceho spolu s prácou Čo videlo Slnko (2017). Umelkyňa sa tu inšpirovala rovnomennou básňou pre deti (Co słonko widziało) od poľskej poetky Marie Konopnickej (1842– 1910). Daná poézia prehovára o Slnku, ktoré pozoruje planétu Zem a všedný život roľníka na dedine. Práve motív Slnka ako pozorovateľa Zeme je ústrednou črtou filmovej dvojice A. Polskej. V GaJK vystavujeme iba prvé video, keďže druhé zmienené dielo, Čo videlo Slnko, je viac-menej jeho dopovedaním. Prezentovaná multimediálna inštalácia tak podáva abstrahovanejšiu a metaforickejšiu výpoveď, ktorá nie je pre diváka a diváčku úplne jednoznačná. Rovnako tým ponúka širší priestor na osobnú imagináciu či interpretáciu.
Dielo pozostáva z digitálnej animácie, v ktorej je hlavnou postavou Slnko. To je spodobené ako ohnivo oranžový kruh s ľudskou tvárou. Slnko má obrovské mandľové oči hnedej farby, menší nos a červené pery. Kvôli týmto črtám nám pripomína malé dieťa. Svojím prenikavým zrakom na nás uprene hľadí. Hovorí zvláštnym hlasom, pohybujúcim sa niekde medzi adolescentným a dospelým, mužským a ženským. Jeho slová nám veľmi nedávajú zmysel. Prejav má taktiež čudesný, občas začne spievať, inokedy vtipkuje, raz sa k nám približuje, inokedy zas vzďaľuje. V mysli sa preto môžeme samých seba pýtať, že čo to má, dopekla, znamenať?!
Napriek nášmu prvotnému nepochopeniu tejto bizarnej postavičky od nej akosi nedokážeme odvrátiť zrak. Je to zrejme kvôli jej skúmajúcemu pohľadu alebo žiarivej farebnosti, ktorá ostro kontrastuje s okolitým čiernym pozadím. Bytosť majestátne dominuje nekonečnému tmavému rámcu. Pozorne sledujeme jej veľké melancholické oči, pomalé žmurknutia, pohybujúce sa pery, dynamicky sa meniaci hlas. Všímame si, že rozprávanie sa strieda so spevom, šepotom, krikom či smiechom. Slová sa opakujú a naopak roztekávajú do neurčitého prázdna. Pomalý rytmus sa zrýchľuje a o chvíľu zas spomaľuje. Monologický prejav Slnka si nás postupne opantáva, dostáva sa nám pod kožu, až si nás nakoniec úplne podmaňuje. Zrazu nám to všetko začína dávať zmysel.
Slnko vidíme uprostred vesmírneho nekonečna. Prehovára k nám ako k ľudskému spoločenstvu a sprostredkúva nám svoje pozorovania Zeme. Napriek obrovskej vzdialenosti a pozorovaniu zhora má o nás detailné informácie. Všetko sa deje „pod [jeho] pohľadom“. To my máme „zjazvené líca“, „doráňané ramená a zlomené zápästie“. Slnko je svedkom aktuálnej klimatickej krízy, devastácie našej planéty a blížiacej sa katastrofy. Slnko nám navzdory ničivým skutkom ľudstva voči Zemi prekvapivo vyznáva lásku, dokonca nás intímne oslovuje „zlatko“. Môže nás však iba pozorovať, voči nášmu tragickému osudu je celkom bezmocné. Ako hovorí, „nezdieľame rovnakú pominuteľnosť“. Aj keď by sme mu mohli byť ukradnutí, dáva nám najavo svoju láskavosť a empatiu. „Je mi z toho do plaču“, dodáva. Utešuje nás, žartuje o klimatickej zmene či spieva gospelovú alebo muzikálovú pieseň. Snaží sa nás upokojiť tým, že aj keď všetko pominie, ostanú slová. Budú to podľa neho slová hovoriace o láske, tolerancii i rovnosti medzi ľuďmi. Práve tie nastolia nový poriadok sveta.
Po bezprostrednom zhliadnutí video-inštalácie nami zrejme prechádzajú zmiešané pocity. Môže to byť zapríčinené tým, že desivý motív klimatickej katastrofy, ktorý je reálne veľmi pravdepodobný, sa v diele podáva značne odľahčene, žartuje sa o ňom, alebo ho zjemňuje ľúbezný naratív. Hrôzostrašný osud sa tu strieda so žartom či láskou, dystópia s utópiou, smrť s nádejou alebo racionálne s emocionálnym. V zachytenom príbehu sa okrem jasných protikladov neustále preplietajú vážne spoločensko-politické problémy a vedecké teórie s veselým spevom, bezstarostnou stand-up komédiou či romantickými vyznaniami lásky.
V animácii môžeme takisto nájsť viacero odkazov na kvantovú fyziku. Už na samom začiatku zaznieva výrok: „Tento film je o pozorovateľovi, ktorý ovplyvňuje udalosti prostredníctvom aktu pozorovania.“ Podľa kvantovej teórie má pozorovanie vplyv na pozorovaný systém, ktorý po pozorovaní kolabuje. Po kolapse sa ale systém môže začať znovu vyvíjať. V danej teórii pozorovania je jasná paralela s vyobrazenou digitálnou naráciou: Slnko tu vystupuje ako pozorovateľ a po jeho akte pozorovania Zeme nastáva deštrukcia systému ľudského života. Našťastie, vždy nám zostáva nádej a viera v nový začiatok.
Samotná postava Slnka na nás niekedy môže vplývať veľmi nestabilne. Vo videu zohráva rôzne úlohy: je pozorovateľom, posledným svedkom ľudskej existencie, zároveň sa nás snaží zabaviť, utešiť, ako aj pokarhať. Často a prudko mení svoje emócie, nálady či celkový spôsob vystupovania. Slnko preto vyznieva až schizofrenicky, ako keby sa v ňom prelínali viaceré osobnosti a hlasy. Pri jeho prejave možno chvíľami nevieme, čomu veriť, čo je pravda, hoax alebo fabulácia. Slnko vďaka svojej detinskej tvári s výraznými lesknúcimi sa očami nadobúda presvedčivosť, uveriteľnosť, ako aj úprimnosť. Kvôli jeho podmanivému pohľadu mu dokonca odpúšťame i neschopnosť pomôcť nám vyhnúť sa nešťastnému zániku ľudstva.
Slnko nám svojou bezmocnosťou môže evokovať „anjela dejín“ nemeckého teoretika Waltera Benjamina, prostredníctvom ktorého interpretoval dielo Paula Kleeho Angelus Novus (1920). Anjel podľa neho „vyzerá, akoby sa chystal vzdialiť od čohosi, na čo sa uprene díva. Má naširoko otvorené oči, pootvorené ústa a napnuté krídla. Takto musí vyzerať anjel dejín. Tvárou sa obracia k minulosti. Tam, kde my vnímame reťazec udalostí, vidí on jednu jedinú katastrofu, ktorá neprestajne vŕši trosky na trosky a vrhá mu ich k nohám. Asi by rád zotrval, prebudil mŕtvych a rozbité poskladal. Ale z raja duje víchrica, ktorá sa oprela anjelovi do krídel takou silou, že ich už nemôže zložiť. Táto víchrica ho nezadržateľne ženie do budúcnosti, ktorej sa obracia chrbtom, a hora trosiek pred ním rastie po nebo. To, čo voláme pokrok, je táto víchrica.“ Podobne ako Slnko, ani Benjaminov anjel dejín sa nedokáže vzoprieť osudu. Namiesto napredovania k vízii pokroku, by chcel najskôr zastať a vyrovnať sa s minulosťou. Keďže búrka ho ženie vpred, je proti nej bezmocný. Benjamin tým poukazuje na dôležitosť reflektovania a poučenia sa z dejín, či napravovania chýb a krívd minulosti.
Aktuálne žijeme v geologickom období, označovanom ako antropocén alebo kapitalocén, ktorý sa vyznačuje postavením človeka nado všetko ostatné. Človek si úplne podmanil prírodu, ktorú používa či devastuje na osobný prospech a hromadenie kapitálu. Dôsledkom bezohľadného správania človeka voči prírode sú klimatické zmeny a environmentálne katastrofy, ktorým sme nútení čeliť stále častejšie. Postupne si uvedomujeme, že príroda nám takto vracia to, čo sme si my sami ako biologický druh zapríčinili, a to predovšetkým činnosťou veľkých globálnych korporácií a fosílneho priemyslu. Ukazuje sa, že príroda si bez nás poradí, avšak my bez nej nie. Globálne otepľovanie, extrémne počasie, roztápanie ľadovcov či miznutie celých ekosystémov budú mať za následok fatálne dopady na ľudské životy. Ako už aj dnes môžeme postrehnúť, na klimatickú krízu najviac doplatia tí najchudobnejší, ktorí prídu aj o to posledné, čo majú – strechu nad hlavou, obživu či zdravie. A tí najbohatší budú naopak ešte viac bohatnúť, spokojne si ďalej ťažiť ropu, stínať stromy a lietať do vesmíru. Vnímanie nezvratných ekologických procesov nás vedie k odmietaniu antropocentrického prístupu, uvažovaniu nad človekom ako rovnoprávnou súčasťou väčšieho celku – kozmu a k budovaniu nášho environmentálneho povedomia.
Dôležité impulzy ku kritike antropocentrizmu alebo k ekologickému mysleniu ponúka súčasný americký filozof Timothy Morton. Tvrdí, že sa dnes začíname znova zaujímať o svet, ktorí sme doteraz pustošili, a to kvôli tomu, že sa stretávame s tzv. hyperobjektmi. Predstavujú väčšie entity, ktoré nás presahujú a zároveň sú masívne distribuované v čase i priestore. Nedokážeme ich však priamo vidieť, ani sa ich dotknúť. Hyperobjektom je napr. klimatická kríza, globálne otepľovanie, ekosystémy, pandémia koronavírusu alebo kapitalizmus. Rovnako aj Slnko či planétu Zem by sme mohli považovať za hyperobjekt. Napriek tomu, že hyperobjekty nedokážeme ovládať, vieme s nimi existovať.
Okrem hyperobjektov existujú aj klasické objekty, z ktorých sa skladá všetko okolo nás. Morton ako predstaviteľ tzv. objektovo-orientovanej ontológie chápe vzťah medzi subjektom (t.j. človekom) a objektom ako rovnocenný a anti-antropocentrický. Vo videu A. Polskej tvorí vzťah medzi objektom – Slnkom a nami ako subjektom samotné jadro príbehu. Aktivita je tu však vyvíjaná výhradne zo strany objektu, my zostávame v úlohe pasívneho, tichého pozorovateľa. Sám objekt sa nás rozhodol pozorovať, nadviazať s nami vzťah a sa do nás dokonca zaľúbiť. Navyše, Slnko od nás nie je závislé, po vyhynutí ľudstva bude ďalej pokračovať vo svojej existencii.
V kontexte zachyteného motívu vzťahu medzi Slnkom a ľudským spoločenstvom pre nás môže byť taktiež zaujímavá aj Mortonova koncepcia ekologickej politiky, ktorú nazýva ecognosis. Hovorí v nej o budúcej posthumánnej realite a spolunažívaní s neľudskými entitami. Podľa nej by sa neľudské entity umiestňovali na rovnakú úroveň ako človek. Morton túto teóriu ďalej rozvíja v rámci tzv. temnej ekológie. V nej opisuje, že i keď spočiatku bude vzájomné spolunažívanie ľudského a neľudského ťažké a depresívne, neskôr sa premení na zábavnú anarchiu. Takéto stratégie sa nám momentálne môžu javiť ako úplne nepredstaviteľné. Ak sa však v budúcnosti nakoniec vyhneme masívnemu vyhynutiu, s veľkou pravdepodobnosťou budeme musieť zmeniť naše návyky či zaužívaný spôsob života. Seberovné spolunažívanie človeka a ostatných biologických druhov sa tak v rámci stavu klimatickej pohotovosti môže stať bežnou realitou.
Video-inštalácia A. Polskej v priestore Štukovka dokáže pôsobiť neobyčajne pohlcujúco, je však potrebné byť otvoreným prijímateľom podnetov, poddať sa a nechať na seba účinkovať umenie. Naviac, dielo u publika zapája viacero zmyslov súčasne. Prostredníctvom veľkorozmerného premietaného obrazu, dynamickej hudby a až lyrického znenia osamelého prejavu Slnka ponúka jedinečnú skúsenosť a vtiahnutie priamo do filmového deja. Z bezprostrednej vzdialenosti sa antropomorfnému Slnku môžete pozerať priamo do jeho gigantických očí, viesť s ním dôverný rozhovor ako so starým priateľom či milencom a zažiť intenzívny umelecký zážitok. Najmä ak sa vo výstave nachádzate úplne sami, bude na vás vplývať o to viac.
Pomocou použitých digitálnych obrazových techník s nami video zámerne manipuluje. Postava Slnka vyznieva až hypnotizujúco či čarovne, je ťažké sa na neho nepozerať. Dielo zároveň podáva alarmujúcu výpoveď o blížiacej sa klimatickej, ako aj humanitárnej apokalypse. Adresátom tejto naliehavej výzvy sme my ako ľudské spoločenstvo. Ak neurobíme všetko nevyhnutné pre ochranu našej planéty, katastrofa nás zaručene neminie. Vizuálna esej Nové Slnko nás preto vyzýva konať, neostať ľahostajným a uvedomovať si svoju spoločenskú či morálnu zodpovednosť.
Agnieszka Polska (*1985, PL) je vizuálna umelkyňa, ktorá sa venuje najmä digitálnym médiám, animácii, filmu, fotografii a inštaláciám. Študovala na Akadémii krásnych umení v Krakowe a Univerzite umení v Berlíne. Vystavovala v dôležitých múzejných inštitúciách po celom svete, ako napr. New Museum a MoMA v New Yorku, Tate Modern v Londýne, Center Pompidou v Paríži či Hamburger Bahnhof v Berlíne. Za dvojicu videí Nové Slnko a Čo videlo Slnko získala v roku 2017 nemeckú Preis der Nationalgalerie. Žije a tvorí v Berlíne.
Text: Mária Janušová
Partneri výstavy: Goethe Institut, Svetro, s.r.o.
Foto: Lubomír Lužina, Beata Babiaková
Ukážka z videa A. Polskej: https://www.youtube.com/watch?
Fotogaléria
